A tak som vstala z mŕtvych

17. april 2018 at 10:17 | Simona Gray |  život
Nie ako zombie, aspoň dúfam.
Ešte asi pred rokom tento blog prekvital a to aj napriek tomu, že som sa v tej dobe pripravovala na maturitu (je to len rok? Nechce sa mi tomu veriť. Zdá sa mi, akoby to bolo najmenej päť rokov - tak veľmi som sa odvtedy zmenila, tak veľmi sa odvtedy zmenilo všetko okolo mňa). Potom som si ho zrušila, pretože ma chytil posledný, smiešny závan puberty a "oh, začnem novú školu, nikto ma tam nebude poznať, bude to nový začiatok, let the past die, kill it if you have to". Pár týždňov dozadu mi prišiel nejaký e-mail od blog.cz a pochopila som z neho, že táto adresa by sa ešte dala obnoviť - bohužiaľ, všetky články sú, pochopiteľne, preč. Zaujímavé ale je, že obrázky mi tu v zložkách zostali.

A čo je so mnou?
Odkedy som skončila školu, išlo to so mnou dolu vodou (chyba za chybou; ako som si mohla mylieť, že študovať históriu je dobrý nápad? Som praktický človek; čo by som robila s históriou a žurnalistikou, navyše vyštudovanými v Česku?). Pár mesiacov po tom, ako som skončila som aspoň pracovala v Martinuse; teraz už ale nie som len tam a nečinnosť ma ubíja. Je to tým horšie, že som sa ocitla v akomsi začarovanom kruhu nešťastia a nespokojnosti - najprv mi našli fibroadenóm, potom sa mi zapálili uzliny (aspoň dúfam, že to bol len zápal; je to už takmer týždeň, čo som dobrala antibiotiká, ale jedna z nich je ešte stále viditeľne zväčšená) a potom je tu tá katastrofálna situácia a atmosféra, v ktorej som nútená žiť. Rátam dni, ktoré mi ešte zostávajú do začiatku ďalšieho semestra (za predpokladu, že pôjde všetko podľa plánu a vezmú na na UMB; pravdepodobnosť, že by sa to nestalo, je malá, ale aj tak mám občas strach).
Som nešťastná a občas sa cítim sama. Cítim sa ako zviera uväznené v klietke a nedokážem sa poriadne nadýchnuť.
Ale to nevadí. V podobnej situácií som už bola mnohokrát predtým a vždy som prežila. Som bojovník - stojím, radšej sa ohnem, akoby som sa mala zlomiť. Viem prežiť a viem, že ak vydržím, koleso sa znova otočí a ja budem na vrchole. A zatiaľ môžem robiť to, čo viem najlepšie - vytiahnuť z momentálnej situácie všetko, čo sa dá a využiť to vo svoj prospech. Život mi dal citróny a ja si urobím limonádu.
Na ničom mi už príliš nezáleží. Keď vám na niečom záleží a potom sa to pokazí, bolí to a človek sa z toho dlho spamätáva. Preto je lepšie zachovať si odstup a udržiavať si realistický, možno až cynický pohľad na svet - budete tak pripravení na všetko a nič, čo sa vám stane, vás už neprekvapí.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement