May 2018

O tom, ako som zrejme zabila svoj notebook

10. may 2018 at 14:53 | Simona Gray
Čo je šťastie?
Ja neviem. Fakt. V posledných dňoch nemám ani šajnu, pretože väčšina vecí je fakt na nič.
Občas sa zdá, že moje stredné meno je Šťastie, ale potom sa stane niečo, čo mi pripomenie, že to prvé je Žiadne.

V časoch, ako sú tieto mám strašne nepríjemný pocit, že príde koniec sveta. Pretože nie je možné, aby sa v takom krátkom časovom úseku stalo tak veľa zlých vecí - aj keď za to možno môže fakt, že som doma a čas pre mňa plynie inak, ako keď som niečím zamestnaná.
Včera, včera Rajecká Anča zrazila človeka. Motorkára. Mal asi 32, ženu a dieťa. Žena je vraj tehotná. Stalo sa to ani nie mesiac po tom, ako zrazila a na mieste zabila chodcu.
Vraj to bol opäť ten istý rušňovodič. Chudák.

Minule som premýšľala, či v Rajeckej Anči môže strašiť. Je to celkom starý vlak. A zrazila kopec ľudí. Keď vás zrazí vlak, musí to byť strašné. Najmä vtedy, ak nie ste na mieste mŕtvi.

Tentokrát v ňom sedela moja mama. Rozprávala mi o tom, ako začula náraz, ako počula škrípanie motorky, keď ju vlak ťahal zo sebou (pretože Anča hneď nezastaví; Anča musí brdziť dlho).

Včera večer sa rodičia znova hádali a ja som to nevydržala. Začala som kričať. Ziapať, plakať. Myslím, že som sa zrútila - pamätám si, že asi minútu som mala pred očami len tmu. Potom som sa zobrala a išla von, len v pyžame. Asi polhodiny som a prechádzala po meste.
Keď som sa vrátila, ešte stále sa hádali.

Uzlina pod uchom mi ešte stále celkom neodpuchla, ešte stále si ju tam cítim, maličká hrčka, pár milimetrov veľká. A stále občas cítim tú divnú bolesť, ktorá mi vystreľuje spod sánok. Sestra mi hovorila, že keď bola vtedy chorá, cítila to isté. Krčná mi minule povedala, že som zrejme alergička a môže byť dlhšie trvať, kým sa úplne vyliečim. Možno to bude tým. Je mi to jedno.

A dnes...
Akoby toho všetkého nebolo dosť, dnes som si na notebook vyliala čaj. Bol to sypaný Earl Gray, fancy stuff. Ale notebooku bolo jedno, že to bol fancy stuff. Zapnúť sa nezapne, a ja som zrejme prišla o všetky súbory. Všetky poviedky. Všetky filmy, fotky.
Nehovoriac o tom, že ten notebook nebol ani rok starý a zarobila som si naň sama. Boli to peniaze, ktoré som dostala za tlmočenie na svadbe. To je mi ľúto najviac.
Šťastie ale je, že mám stále svoj starý notebook, ktorému nefunguje klávesnica a je skutočne pomalý, ale poslúži svojmu účelu, kým nevymyslím niečo lepšie. Šťastie je, že som natoľko egoistická, že som niektoré poviedky posielala kamarátom na facebooku, takže sa mi podarilo získať naspäť aspoň niektoré.

To je pre mňa momentálne definícia šťastia. Šťastie v nešťastí.

To be or not to be?

8. may 2018 at 16:05 | Simona Gray |  život
Kedysi, keď som bola mladšia, ma blogovanie bavilo.

Mala som pocit, že mám svetu čo povedať, hoci, popravde, bola som hlúpa a nevedela som nič. Teraz by som možno aj mala čo povedať, ale veľmi sa mi do toh nechce, pretože viem, že na tom aj tak nezáleží.
Kedysi pre mňa blogovanie bolo oddychom. Teraz je mi to fakt jedno.

Som v stave, kedy je mi skoro všetko jedno. Po rokoch hypochondrie a úzkosti sa do takého stavu proste raz dostať musíte a keď tam už ste, je to vykúpenie.
Fakt.
Je skvelé byť schopný vykašľať sa na to, či je to pichanie, ktoré občas cítite kdesi v chrbte, znakom, že máte niečo s obličkami, alebo sa proste málo hýbete a príliš veľa sedíte. (spoiler: definitívne je to kvôli tomu, že stále sedím. S prekríženými nohami. Vysvetľovalo by to aj tú ťahavú bolesť v stehnách. ...moje kamarátky mali pravdu, som ako stará žena na dôchodku).

Včera som premýšľala nad tým, ktoré veci vo svojom živote by som mala ukončiť a s ktorými by som mala pokračovať. V nasledujúcich týždňoch by som rozhodne chcela skončiť s jednou konkrétnou vecou - vlastne som s tým chcela skončiť už posledný rok, ale nikdy som sa neodhodlala. (Nie, neberiem drogy, nebojte sa. Je to oveľa prozaickejšie).
Môj problém je v tom, že mám problém vzoprieť sa autoritám a za autoritu ľahko príjmem takmer kohokoľvek. Bola som tak vychovaná. Navyše mám veľmi divný cit pre zodpovednosť, ktorý mi občas dosť komplikuje život a prináša mi bezsenné noci.
Taktiež mi napadlo, že by som si mala zrušiť aj tento blog; dni svojej slávy už má dávno za sebou a nezostala po nich ani len spomienka (skutočne; obnovením tejto stránky som, bohužiaľ, nezachránila staré články - všetky moje fanfiction o Doktorovi Who, ktoré boli svojho času celkom populárne, sú nenávratne preč). Ale dnes som premýšľala znova a rozhodla som sa, že blog si ešte nechám. Aspoň pár mesiacov a uvidím, ako sa to bude vyvíjať.