O tom, ako som zrejme zabila svoj notebook

10. may 2018 at 14:53 | Simona Gray
Čo je šťastie?
Ja neviem. Fakt. V posledných dňoch nemám ani šajnu, pretože väčšina vecí je fakt na nič.
Občas sa zdá, že moje stredné meno je Šťastie, ale potom sa stane niečo, čo mi pripomenie, že to prvé je Žiadne.

V časoch, ako sú tieto mám strašne nepríjemný pocit, že príde koniec sveta. Pretože nie je možné, aby sa v takom krátkom časovom úseku stalo tak veľa zlých vecí - aj keď za to možno môže fakt, že som doma a čas pre mňa plynie inak, ako keď som niečím zamestnaná.
Včera, včera Rajecká Anča zrazila človeka. Motorkára. Mal asi 32, ženu a dieťa. Žena je vraj tehotná. Stalo sa to ani nie mesiac po tom, ako zrazila a na mieste zabila chodcu.
Vraj to bol opäť ten istý rušňovodič. Chudák.

Minule som premýšľala, či v Rajeckej Anči môže strašiť. Je to celkom starý vlak. A zrazila kopec ľudí. Keď vás zrazí vlak, musí to byť strašné. Najmä vtedy, ak nie ste na mieste mŕtvi.

Tentokrát v ňom sedela moja mama. Rozprávala mi o tom, ako začula náraz, ako počula škrípanie motorky, keď ju vlak ťahal zo sebou (pretože Anča hneď nezastaví; Anča musí brdziť dlho).

Včera večer sa rodičia znova hádali a ja som to nevydržala. Začala som kričať. Ziapať, plakať. Myslím, že som sa zrútila - pamätám si, že asi minútu som mala pred očami len tmu. Potom som sa zobrala a išla von, len v pyžame. Asi polhodiny som a prechádzala po meste.
Keď som sa vrátila, ešte stále sa hádali.

Uzlina pod uchom mi ešte stále celkom neodpuchla, ešte stále si ju tam cítim, maličká hrčka, pár milimetrov veľká. A stále občas cítim tú divnú bolesť, ktorá mi vystreľuje spod sánok. Sestra mi hovorila, že keď bola vtedy chorá, cítila to isté. Krčná mi minule povedala, že som zrejme alergička a môže byť dlhšie trvať, kým sa úplne vyliečim. Možno to bude tým. Je mi to jedno.

A dnes...
Akoby toho všetkého nebolo dosť, dnes som si na notebook vyliala čaj. Bol to sypaný Earl Gray, fancy stuff. Ale notebooku bolo jedno, že to bol fancy stuff. Zapnúť sa nezapne, a ja som zrejme prišla o všetky súbory. Všetky poviedky. Všetky filmy, fotky.
Nehovoriac o tom, že ten notebook nebol ani rok starý a zarobila som si naň sama. Boli to peniaze, ktoré som dostala za tlmočenie na svadbe. To je mi ľúto najviac.
Šťastie ale je, že mám stále svoj starý notebook, ktorému nefunguje klávesnica a je skutočne pomalý, ale poslúži svojmu účelu, kým nevymyslím niečo lepšie. Šťastie je, že som natoľko egoistická, že som niektoré poviedky posielala kamarátom na facebooku, takže sa mi podarilo získať naspäť aspoň niektoré.

To je pre mňa momentálne definícia šťastia. Šťastie v nešťastí.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement