October 2018

Povinný článok č. 3

31. october 2018 at 12:20 | Simona Gray |  život
Písanie týchto článkov začína byť stále ľahšie a ľahšie. Dnes som sa na to dokonca tešila (nie; nezobudila som sa celá natešená, s myšlinkou "jeeej, dnes napíšem na blog ďalší shitty článok, supeeer!". Zobudila som sa otrávená, lebo mi do očí svietilo slnko). V mysli som si prechádzala veci, ktoré spomeniem ale, keďže som to ja, zabudla som ich...shit happens.

Dnes je Halloween a posledné tri dni som strávila premýšľaním nad tým, čo také špeciálne by som mohla robiť; nakoniec som sa rozhodla pre prechádzku, vyrezávanie mojich úbohých tekvíc, jednu epizódu Hill House a potom ďalšiu prechádzku po tme. A ešte je tu písanie poznámok na nanowrimo, ktoré začína zajtra - a ja mám zatiaľ v hlave len zbežnú myšlienku a pár creepy scén.
Áno, tento rok som sa rozhodla pre horror; Škára v Cene Fantázie zožala celkom úspech (doteraz nechápem, ako sa mohla dostať do finále - niečo také mi ani nenapadlo. Teraz mám z toho celkom zmiešané pocity, pretože keď som si to znova čítala, hrozne som sa chytala za hlavu a chcela sa prepadnúť pod zem. To mám za to, že som lenivá robiť úpravy) a ja mám už asi mesiac ceľmi creepy náladu, tak prečo to nevyužiť? Horrory som mala vždy rada a nie je nič lepšie ako vydesiť samú seba opisom spánkovej paralýzy či tej neznámej veci, ktorá šuchoce v stenách a rozhodne to nie sú potkany.

Včera nám v škole začalo voľno a mám ho až do konca týždňa - rada by som ho využila tým, že konečne dočítam Záhady Udolfa, ktoré som si požičala od jednej kamarátky ešte niekedy v marci.
Strašne sa hanbím za to, ako dlho mi to trvá.
Nemôžem sa na to ale poriadne sústrediť a vždy som začala čítať nejakú inú knihu, takže Udolfo zapadalo prachom. Teraz už mám ale len nejakých posledných 80 strán a úprimne? Neviem sa dočkať. až to zavriem a vrátim. Bolo to rozhodne zaujímavé čítanie (uhm...dostala som sa k tomu kvôli Opátstvu Northanger a bola som hrozne zvedavá), ale už nikdy viac.
A ak sa nedozviem, čo bolo za tým blbým závesom, niečo si to odnesie. Gotické romány sú fajn, pokiaľ sa nenaťahujú donekonečna.

Rada by som svojim nie veľmi početným čitateľom dala do pozornosti fakt, že som sa vrátila na Hipstragram - takže ak máte záujem o občasné nie veľmi kvalitné fotky prírody a kníh, ktoré čítam, link na môj profil nájdete v menu. Od zajtra sa tam pravdepodobne začnem sťažovať na to, ako nestíham nanowrimo a budete svedkami môjho ďalšieho novembrového nesúpechu v priamom prenose (aj keď v kútiku duše stále verím tomu, že tento rok tých 50 000 slov zvládnem, aj keby som potom mala stráviť pol roka úpravami - ale, priznajme si to: ako sa poznám, úpravy zase nebudú, because fuck them :D)

Želám všetkým pekný Halloween, nezabudnite zapáliť nejakú tú sviečku a ciao!


Andrzej Pilipiuk - Upír z činžáku, Upír z okrsku

30. october 2018 at 19:09 | Simona Gray |  recenzie
S Pilipiukom som prvýkrát prišla do kontaktu niekedy v druhom - treťom ročníku na strednej. Bolo to, ako inak, vďaka môjmu osobnému životnému guru, vďaka kamarátke, ktorá mi už za tie roky, čo sa poznáme, stihla predstaviť celú hromadu dosť coolových vecí.

Vtedy som ale ešte nebola pripravená na to, aby som pochopila a zamilovala si krásu poviedok o upíroch žijúcich v komunistickom Poľsku; väčšina vtipov šla mimo mňa. Navyše ma to ani tak nebavilo - čo sa týka Jakuba Vandrovca, prečítala som asi jednu knihu a keď sa mi do rúk dostal Upír z činžáku, prečítala som asi prvé dve poviedky.

Pilipiuk je trochu podobný Pratchettovi; na prvý krát si ho možno nezamilujete. Chce to čas.

Teraz, o niečo staršia, som po ňom siahla znova (ehm, kamarátka si kúpila Upíra z okrsku a vychvaľovala to tak dlho, až som si to od nej nenápadne vypýtala) a tentokrát, o stovky komunistických memes a vtipov múdrejšia, ma to chytilo a hneď to bol iný zážitok.

Nuže, občane, tvrdíš, že upíři neexistují? V Polsku, v socialistické zemi, kde je ateismus v módě, a teď takové spátečnictví. A křížem se ohánět? A vodu, tfuj, svěcenou stříkat? A česnek sypat, jen granulovaný a z importu z bratrského Československa?

Pilipiuk (som si istá, že to nie je jeho skutočné meno), poľský autor známy najmä vďaka jeho sérií o Jakubovi Vandrovcovi, neslávne slávnemu lovcovi upírov, vlkov a všetkej možnej pliagy, ktorá sa kedy v Poľsku pohybovala) údajne začal Upíra z činžáku písať po tom, ako uvidel vo výklade kníhkupectva alarmujúce množstvo kníh o upíroch. Ako správny spisovateľ - oportunista si povedal: Prečo nie? A tak začala vznikať paródia na romány o upíroch.


Povinný článok č. 2

27. october 2018 at 18:01 | Simona Gray |  život
Ach jaj.

Hovorila som si, že sem budem pridávať články častejšie. Ale viete, ako to je - človek mieni, ale život mení. Bola som zaneprázdnená - stále som zaneprázdnená - ale tento víkend som doma. Dobrý čas na zameškanie povinností. A že ich je veľa!

V škole sa mi pomaly začali hromadiť veci (trvalo pol semestra, kým sa vôbec nejaké objavili) a zatiaľ som celkom motivovaná na to, aby som sa im aj venovala. Minulý rok o takomto čase som sa už vykašľala na celý Olomouc a dni som trávila sedením na intráku, jedením a zabíjaním času.
Som skutočne šťastná, že tento rok to tak nie je.

Počas posledných dní som sa vlastne cítila celkove veľmi šťastná. Spokojná. Po nekonečne dlhom čase mám pocit, že ma takmer nič netrápi. Zrejme to bude tým, že nestíham na starosti ani myslieť. Čo je fajn - keď vás prestanú trápiť vaše problémy, je to takmer akoby už bola polovica problému vyriešená. Niekedy síce máte divné, úzkostné sny, v ktorých ukrývate mŕtvoly a tesne po prebudení premýšľate nad tým, čo poviete polícií, ale inak to fakt odporúčam.
Niektoré problémy nemajú trpezlivosť; keď si ich dostatočne dlho nebudete všímať, tak to vzdajú.

Stala sa aj jedna neuveriteľná vec; ja, Simona Gray, žena, ktorá pravidelne kričí na akékoľvek druhy technológie pri prvom prejave neochoty spolupracovať, som sa rozhodla dať im druhú šancu.
Môže za to hlavne moja kamarátka, ktorá sa už celé mesiace premávala s čítačkou Kindle, tak som si povedala, kašľať na to, it looks cool a kúpila som si ju. Tri dni dozadu mi na ňu prišiel nádherný obal s motívom Van Goghovej Starry NIght. Vyzerá úžasne.
Ale to nie je všetko - po pol roku chodenia okolo horúcej kaše som si kúpila aj nový mobil, pretože ten starý bol už skutočne nebezpečenstvom pre moje duševné zdravie, čo zase mňa robilo nebezpečenstvom pre spoločnosť.
Pohroma je už ale zažehnaná a ja môžem mať v mobile konečne stiahnuté viac ako tri aplikácie.
A namiesto Messenger Lite môžem používať normálny Messenger. Včera som objavila krásu filtrov. Zabila som pri nich asi polhodinu.

Posledný mesiac mi ubehol tak rýchlo, že som ani poriadne nemala čas uvedomiť si, že je jeseň. A znova som nenapísala ani riadok. Dokonca aj písanie tohto článku ma fyzicky bolí - ide to ako z chlpatej deky. S novembrom ale prichádza aj nanowrimo a hoci som ho ešte nikdy nedokončila, vždy sa mi podarilo dostať sa späť do sedla .
Môj november sa tento rok bude niesť v znamení výziev - za zmienenie stojí minimálne nanowrimo a fakt, že chcem skúsiť prežiť celý mesiac len na 40 eur. V poslednom čase som totiž začala celkom rozhadzovať a...podliehať kapitalizmu. *ussr national anthem plays in the distance*.
A pozerala som jedno video Life of Boris. A povedala som si, že by som mohla pomôcť svojej peňaženke. A mohla by to byť vo všeobecnosti zaujímavá skúsenosť, ktorú budem dokumentovať tu na blogu.
Tešte sa na mnoho intrákových receptov.

Na dnes sa lúčim. Rozhodla som sa, že si konečne pozriem Amerických bohov.

Ciao!


Súmrak

18. october 2018 at 21:34 | Simona Gray |  poviedky
Počas leta som sa cítila nostalgicky za časmi, keď som písala o Lokim. Vzniklo toto. Enjoy.

Povinný článok č. 1

18. october 2018 at 20:47 | Simona Gray |  život
Včera večer som v práci pri zakladaní kníh objavila niečo, čo ma zaujalo. (Uhm...niežeby som tam inak nenachádzala veci, čo ma zaujmú. Denne nájdem desiatky kníh, ktoré si chytím, zbežne prelistujem a založím späť do poličky s prísľubom, že sa po ne čoskoro vrátim. Ale teraz to bolo iné.)

Našla som to v oddelení motivačnej literatúry, keď som sa tam snažila niekde vmestiť 8. návyk. Zelená kniha. Ani neviem, prečo som ju vytiahla z police a pozrela sa na ňu bližšie, ale stalo sa to a uvidela som, že je to príručka tvorivého písania. Tak som Coveyho dala na miesto a odložila si ju. A potom si ju kúpila.

Volá sa Jedno po druhom a napísala ju Anne Lamottová. Nikdy predtým som o nej nepočula, ale dnes som tú knihu začala čítať na ceste vlakom domov a musím povedať, že je celkom inšpirujúca.

Tak som sa rozhodla, že budem písať každý deň. Budem písať každý deň, aj keď to bude len nudné zhrnutie môjho dňa, ako napríklad tento krátky text. Budem písať každý deň, pretože je to dôležité a pretože cvičenie robí majstra.

Už sú to asi tri mesiace, čo som naposledy napísala niečo poriadne. A aby ste mali nejakú predstavu o mojom zúfalstve, tá "poriadna" vec je asi 1000-slovná random poviedka o Odinovi a Lokim. Je tam trochu lacného humoru.

Asi týždeň-dva dozadu som sa vrátila k jednému starému nápadu, z ktorého som mala napísaný prvý odstavec. Len s vypätím všetkých síl sa mi podarilo pripísať tam asi 200 slov.
Som na tom až takto zle.

Zajtra idem na vyhodnotenie jednej súťaže a ja sa cítim ako podvodník, pretože som už tak dlho nič poriadne nenapísala. Spisovatelia (aj tí, ktorí sa na nich len hrajú, ako ja) predsa píšu. Ja v poslednej dobe len zabíjam čas. Aj keď je pravda, že ho zabíjam celkom príjemne.

Počas posledných dní som sa ale znova začala cítiť inšpirovaná, čo beriem ako dobré znamenie, pretože môj zošit s nápadmi na poviedky už celkom dlho zapadal prachom. Verím, že to, čo teraz potrebujem, je len znova si vybudovať zvyk písať. Navyše je tu o chvíľu november a s ním aj nanowrimo - aj keď som ešte nikdy tých 50 000 slov nedala, je to vždy dobrá nakopávačka.


Môj vlak dnes meškal asi 20 minút (čo je ešte fakt dobrý čas) a keďže sa nedokážem dlho venovať jednej veci, okrem Jedno po druhom som začala čítať aj The Subtle Art of Not Giving a Fuck (zo svojej úžasnej Kindle čítačky. Fakt odporúčam :3). Knižku o tom, ako mať veci v p*či som si chcela prečítať už strašne dlho, vlastne odvtedy, ako som kúsok z nej našla na internete počas jedného leta, keď som mala pocit, že by mi bolo lepšie, keby som mala veci viac v paži.
Od toho leta som sa naučila mať veci v paži aj sama, pretože inak by som sa medzičasom zbláznila, ale kniha sa mi páči aj tak. Zdá sa, akoby bol rozprávačom Deadpool skrížený s Lokim a rozhodne si nedáva servítku na úśta.
Je to skvelé čítanie a ako toto píšem, myslím aj na to, ako si ľahnem do postele (konečne moja posteľ, nie intráková, yay!) a budem pokračovať v čítaní. A budem môcť čítať aj počas zajtrajšej cesty vlakom.

Ak nezhorím.


Tak ľahko sa ma nezbavíte

12. october 2018 at 23:35 | Simona Gray |  život
Už ma to vstávanie z mŕtvych nebaví. Chýbajú mi časy, keď som blogovala ako normálny človek a nepridávala som jeden článok za dva mesiace.
Posledné tri alebo štyri mesiace som túto rutinu vykonávala na bloggeri. Chýbali mi ale možnosti voliteľného boxu v menu, tak som sa vrátila sem.
Znova.
Dúfam, že tu už aj zostanem, aspoň na nejaký čas a to aj napriek tomu, že blogovanie sa už zdá byť dávno mŕtve. Moje introvertné ja (to, čo z neho zostalo) sa ale odmieta posadiť za kameru a navyše si ešte stále pamätám bolesť robenia videí, ktorú som zažila v časoch, keď som spravila svoje fanvideá na Sherlocka.
To boli časy. To som ešte bola mladá.
Teraz mi vŕzgajú kosti, mám boľavý chrbát a v izbe sa mi sušia bylinky.
Chcem tým povedať, že zostanem len pri článkoch. Na(ne)šťastie pre všetkých zúčastnených.

A našťastie pre mňa som opäť začala chodiť do školy a znova brigádujem v Martinuse. Som spokojná na oboch miestach a občas mám pocit, že posledný rok sa ani neodohral. Zdá sa mi to také surreálne; tie momenty, tie dni, keď som bola tak strašne zúfala a frustrovaná, až som takmer liezla po stenách, akoby sa stali niekomu inému.
Stali sa však mne a ja som sa poučila. Teraz ma už tak ľahko nič nerozhodí. Nie po vstávaní o polpiatej ráno a práci v kaviarni.
Ak sa chcete naučiť trpezlivosti, sebaovládaniu a máte sado-maso sklony, odporúčam vám prácu v kaviarni. Určite si prídete na svoje. Najmä keď vám dvakrát za deň vypadne páka, vy sa obaríte, všade je káva a pred vami stojí zákazník, ktorý sa na vás usmieva ako slniečko na hnoji a čaká na svoju objednávku. A vy ste spali asi štyri hodiny, nemali ste ani raňajky, na obed pôjdete ktovie kedy a je vám fakt do plaču, lebo máte dostať krámy.
Myslite na to, keď si pôjdete najbližšie objednať vaše pumpkin spiced latte. A nechajte sprepitné aspoň tých zasraných dvadsať centov.

Lúčim sa. Amen!